Miroslav Dzurech

Miroslav Dzurech

Na vizitke pod mojim menom je napísané, riaditeľ. V kancelárii však bývam iba nevyhnutný čas. Najradšej som priamo s ľudmi, ktorým v charite pomáhame. Možno aj preto často odkladám sako a obliekam si montérky či iný pracovný odev. Dostávam tak informácie z prvej ruky. :-)

Kto tu vlastne komu pomáha?

Kto tu vlastne komu pomáha?

Potrebujeme ich ako soľ. Stále ich hľadáme a tešíme sa z každého jedného. Kto je však dobrovoľníkom? A prečo chce len tak nezištne pomáhať?

Nikto z nás asi ráno nevstáva s predstavou: „Dnes budem dobrovoľníkom“ – takto si to nepomenuje. Viem si však predstaviť, že vstávame s plánom vymyslieť, urobiť alebo pridať sa v ten deň k tomu, čo je prínosné a dobré.

Aj my na charite potrebujeme dobrovoľníkov, aby sme spoločnými silami naplnili naše plány. Keď na naše dvere zaklopú ľudia odhodlaní pomáhať, pýtam sa ich na dôvody, prečo sa k nám rozhodli pridať, čo ich k nám privádza, ako dlho nad tým uvažovali a či mali vo tomto rozhodnutí najskôr nejaké prekážky.

Dostávam odpovede, že pomáhať je správne – že z toho majú dobrý pocit – že od života veľa dostali, a tak chcú niečo odovzdať, alebo – že ich k dobrovoľníctvu vedie viera.

Nakoniec sa však dostaneme na podstatu veci. Títo ľudia túžia byť v spoločenstve s niekým, kto má rovnaké hodnoty. Zdieľať svoje schopnosti a napĺňať svoju potrebu pomáhať.
Keď si spomeniem na dobrovoľníkov, s ktorými som už spolupracoval, takmer každý z nich chcel naplniť svoju prirodzenú potrebu pomôcť, hoci málokto z nich to takto pomenoval.

Núdzni ľudia majú tiež potrebu – hľadajú niekoho, kto im s ich núdzou pomôže a vytvárajú tak skvelý priestor pre dobrovoľníkov. Núdzni ľudia tak môžu byť pre dobrovoľníkov darom.
Preto tá moja počiatočná otázka – kto tu vlastne komu pomáha. Dnes mám jasnú odpoveď. Na tomto svete sme si odsúdení pomáhať navzájom. Niektorí s nedostatkom, niektorí s prebytkom.