Igor Strýček

Igor Strýček

Na Trnavskej arcidiecéznej charite pracujem ako projektový manažér. Baví ma búrať predsudky, že charita je len o bezdomovcoch, o chudákoch a o tých, ktorí nikde nenašli prijatie. Nie, nie je ☝ani zďaleka! Na starosti mám sieťovanie farských charít v celej Trnavskej arcidiecéze. V nich ponúkame príležitosť pre ľudí, ktorí chcú pomáhať ako dobrovoľníci. Mojou úlohou je šíriť myšlienku, že ľudia majú priestor a možnosť zapojiť sa do našich aktivít a pomôcť iným vďaka svojim schopnostiam.

O dobre medzi nami. Alebo o tom, akí sme

Bol to deň ako každý iný. Ráno som si šiel kúpiť niečo na raňajky. Bol som bezstarostný vysokoškolák, hlava plná snov a veľkých očakávaní, čo všetko mi život prinesie.

Možno aj trochu naivne som dúfal, že všetko v živote dopadne presne tak, ako som si predsavzal. Vykračoval som si do obchodu a videl som, ako sa človek na invalidnom vozíku, špinavý, zjavne už takto skoro povzbudený, snaží dostať do toho istého obchodu ako ja.

Akosi mu to nešlo, nevedel na svojom vozíku prekonať prekážku. Obišiel som ho. Ani mi len nenapadlo zastaviť sa pri ňom a pomôcť mu. Prešiel som okolo toho človeka s akousi pohŕdavosťou, mysliac si, že toto sa ma netýka.

Zrazu sa zjavil ďalší muž, tiež „veselý“ bezdomovec a pána na vozíku sa opýtal, či mu môže pomôcť. A pomohol. Bolo to ako blesk z jasného neba a vo mne potom celý deň zaznievalo: on pomohol, ja nie. Nemohol som sa tým myšlienkam ubrániť, sám pred sebou som sa ospravedlňoval, no bez výsledku.

Dnes viem, že to, čo sa udialo, nebola náhoda. Viem, že som bol vtedy presne tam, kde som mal byť, preto, aby som pochopil, že človek je človekom nie preto, ako vyzerá, čo má na sebe, ale preto, čo má v sebe. Ten bezdomovec, ktorý pomohol, bol vtedy človekom viac ako ja. Bol blízko pri druhom, pri tom, kto práve potreboval pomoc. Bola to pre mňa tvrdá lekcia.      

Aj keď celá situácia trvala len pár sekúnd, zanechala vo mne silný dojem. Dnes pracujem na charite, kam prichádzajú špinaví, opití a agresívni ľudia. Sám sa často pýtam, čo sa stalo? Prečo som sa ocitol práve tu? Veď som mal toľko ideálov, predstáv a snov.

Heslom Trnavskej arcidiecéznej charity je: Byť blízko pri človeku. Nie však len niekedy, ale kedykoľvek, stále. A hlavne vtedy, keď to ten človek potrebuje. Lebo je opustený, sám, špinavý, bez rodiny a bez domova. Som rád a som hrdý na to, že môžem byť súčasťou takejto charity. Charity, ktorá je pri človeku blízko aj napriek tomu všetkému.