Miroslav Dzurech

Miroslav Dzurech

Na vizitke pod mojim menom je napísané, riaditeľ. V kancelárii však bývam iba nevyhnutný čas. Najradšej som priamo s ľudmi, ktorým v charite pomáhame. Možno aj preto často odkladám sako a obliekam si montérky či iný pracovný odev. Dostávam tak informácie z prvej ruky. :-)

O Ivetke, ktorá jednoducho nepatrila na ulicu

O Ivetke, ktorá jednoducho nepatrila na ulicu

Pre každého je veľmi povzbudivé, ak má z času na čas možnosť pocítiť, že to, čo robí, má skutočný zmysel. Dnes sa chcem s vami podeliť práve o takýto zážitok.

Asi pred týždňom mi zazvonil telefón. Na charite často zvonia telefóny, lebo ľudia často potrebujú pomoc. Človek na druhej strane mi oznámil, že ženu z trnavskej nemocnice by sme potrebovali previezť do núdzového bývania v Nitrianskom Pravne. Uvedomil som si, že nik z kolegov tam v ten deň nestíha ísť, a tak som sa sľúbil ja.

V nemocnici na mňa čakala Ivetka na vozíku. Pred nami bola asi dvojhodinová cesta, a tak mi porozprávala mnoho zo svojho života. To, ako sa pred dvadsiatimi rokmi prisťahovala z Rimavskej Soboty do Trnavy, ako sa zamestnala, ako si založili rodinu, ale aj to, že partner ju začal fyzicky a psychicky týrať. Dostala sa preto na ulicu a žila tam viac ako mesiac.

Počúval som, aké to je, žiť na ulici, ako ochorela a dostala do nohy infekciu až ju museli hospitalizovať na infekčnom. Na šťastie, ešte na ulici sa stretla s dobrovoľníčkami charity, trnavskými streetworkerkami. Rozprávala mi, ako za ňou dievčatá chodili aj do nemocnice a ja som si zrazu uvedomil, že práve spoznávam reálny príbeh citlivej, inteligentnej a zodpovednej ženy. Našťastie, nemala čas prepadnúť závislostiam, ktoré na človeka na ulici číhajú. Sama vie, že ona tam nepatrí. Má jasnú predstavu o tom, ako sa po doliečení zamestná a začne žiť nový život.

Keď mi cez slzy opísala, ako ju na ulici neúnavne kontaktovali naše streetworkerky, mená ktorých asi nikdy nezabudne, ako jej v poslednej chvíli pomohli dostať sa do nemocnice, kde ju naďalej navštevovali, ako jej pracovníčka charitného centra našla a vybavila umiestnenie v opatrovateľskom zariadení, aby ju po preliečení z nemocnice neposlali späť na ulicu a ako jej charita zabezpečila auto so šoférom, vtedy som si naplno uvedomil skutočnosť, že som sa stal jedným ohnivkom reťaze pomoci.

Odrazu som bol ohnivkom, ktoré vytiahlo Ivetku – konkrétneho človeka s konkrétnym osudom, z ulice. Pocítil som, že to, čo robíme, má zmysel. Ďakujem kolegyniam za to, čo robia. Viem, že Ivetka nie je prvý ani posledný človek, ktorému boli na blízku.