Katarína Pažítková

Katarína Pažítková

Na charite pracujem už päť rokov. Aktuálne je mojou hlavnou náplňou rozvoj sociálnych služieb. Hľadám možnosti financovania, píšem projekty, pracujem na štandardoch kvality. Nie je to vždy jednoduché, ale držím sa kréda: „Kde je vôľa, tam je cesta“. Považujem za výnimočné mať možnosť byť blízko ľudí, ktorí sa snažia meniť svoje životy a ľudí, ktorí ich pri tejto ceste sprevádzajú a podávajú pomocnú ruku. Mám tak príležitosť prispievať svojou kvapkou a byť súčasťou života Trnavskej arcidiecéznej charity, čo je pre mňa veľmi obohacujúce.

O tom, ako nás strašia „Štandardy kvality“

O tom, ako nás strašia „Štandardy kvality“

Som si istá, že poskytovatelia sociálnych služieb si v tomto období lámu hlavu štandardami kvality. Prečo? Lebo od januára 2018 ich všetci musia mať. No, a tu je pes zakopaný. Všetci.

Ten istý zákon pritom rieši bezdomovcov, rodiny, zdravotne znevýhodnených aj seniorov. Pobytové, terénne, aj ambulantné služby. Aj služby financované ministerstvom, obcou, krajom, aj tie, ktoré peniaze získavajú krvopotne cez projekty, dary a donorov. A všade budú hodnotené rovnaké kritériá.

Keď sme tie „štandardy kvality“ začali riešiť u nás, pýtala som sa: Ako splniť kritériá, ktoré, myslím, boli vytvorené pre pobytové zariadenia financované štátom? Kto TOTO vymyslel? Lúskala som zákon a zisťovala, čo nám chýba. Čím viac som študovala, tým viac som mala hlavu v smútku.

Vždy som bola pyšná na to, ako pomáhame ľuďom, ako sa nám darí rozvíjať sa, ako zvládame stále viac klientov, a to napriek tomu, že patríme k organizáciám, pri ktorých štát vôbec nezaujíma, odkiaľ sú financované, a ak chcú fungovať, nech sa zabezpečia, ako vedia. No a teraz sú tu štandardy.

Úvodné kritérium: Ľudské práva. Každý človek, bez výnimky, má rovnaké práva. Súhlasím. Lenže napríklad naša nocľaháreň v Seredi má kapacitu 10 miest. Viete si predstaviť, aký je v zime záujem prenocovať tam? Zákon vie, koľko metrov štvrcových potrebuje človek na to, aby sa cítil komfortne a vie, že bezdomovec má rovnaké práva, ako iný klient. Čo však robiť, keď je vonku -20 °C a pred dverami stojí 18 ľudí? Ako postupovať, aby sme zachovávali ľudské práva a každému?

Klienti nevedia, že majú právo na svoj priestor vymedzený zákonom. Nevedia, že keď u nás prenocuje 18 ľudí v priestore určenom pre 10, že porušujeme zákon. No my vieme, že komu sa neujde posteľ, teší sa aj spaciemu vaku na chodbe. Nerieši neprávosť, hlavné je pre neho teplo a bezpečie.

Lenže, keď prídu hodnotitelia a začnú bodovať, ako sme vypracovali a dodržiavame štandardy kvality, tak ľudské práva v tomto bode úplne ignorujeme. A ešte je tu rad nekonečných kritérií, ktoré musíme mať vypracované a dodržiavať. Nie je to vôbec problém – dať tieto kritériá na papier, problém však je zabezpečiť, aby to fungovalo v praxi. Aby nám hodnotitelia dali čo najvyššie skóre a my sme sa dostali medzi kvalitných poskytovateľov.

Tak som študovala a opäť sa pýtala – kto TOTO vymyslel?

A dospela som k záveru – vlastne je to jedno. Som pyšná na naše Centrá pomoci človeku, kde pracovníčky odvádzajú dobrú prácu, pomáhajú ľuďom v ťažkých situáciách, darí sa im riešiť na prvý pohľad neriešiteľné. Viem, že je to práca nesmierne náročná a výsledky nie vždy isté.

A tak si hovorím – vypracujeme štandardy kvality. Ale nebudeme strácať čas tým, aby sme riešili pre nás nedôležité veci. Budeme sa držať zdravého rozumu a čerpať zo skúseností. Vypracujeme si procesy práce, ktoré našu prácu skvalitnia. Nepotrebujeme navyše papierovanie – ktoré aj tak len niekam založíme.

Spracujeme všetky kritéria tak, aby nám priniesli úžitok. Dodržíme zákon. Budeme skvalitňovať služby, ale budeme tu naďalej pre ľudí, nie pre papiere. A budeme sa modliť, aby tvorcom zákona docvaklo, že nie je možné rovnako hodnotiť zariadenie pre seniorov aj krízové služby. Veď aj oni majú predsa zdravý rozum. Či?

O tom, ako nás strašia „Štandardy kvality“

Nájdite päť rozdielov. Máte? Slovenské ministerstvo rozdiely nevidí a obe zariadenia posudzuje rovnako.