Ján Bučík

Ján Bučík

Som duchovný správca charity. Jednou z mojich úloh je povzbudiť ľudí duchovným aj priateľským rozhovorom, nech už ide o zamestnancov charity, o jej klientov alebo o seniorov v Dome pokojnej staroby v Cíferi.

Príbeh jedného nečakaného hosťa

Príbeh jedného nečakaného hosťa

Bolo popoludnie na Štedrý deň a niekto zazvonil na faru. Otvoril som a videl mladého chlapca. Stál tam zakrvavený, dobitý a zašpinený. Chcel sa najesť, napiť a nakontaktovať na svojho otca.

Porosil ma, aby som mu zavolal a požiadal ho, aby po neho prišiel. Mladík bol od Prievidze a nemal sa ako dostať domov. Dal som mu jedlo, niečo na oblečenie a ako ma prosil, zavolal som jeho otcovi. „Ja nemám syna,“ zaznelo v telefóne. „Mal som, ale už nemám.“ Muž rozprával o tom, ako jeho syn rozpredal nábytok aj šperky, zatiaľ čo boli s manželkou na dovolenke. Prosiť o pomoc má preto ostatných závislých, ktorí sú teraz jeho rodinou.

Skúsil som ešte jeden pokus. „Viem, že máte ťažké srdce na syna, ale za niekoľko hodín si rodiny sadnú k štedrovečernému stolu, prosím vás, príďte po neho a porozprávame sa, čo by sa dalo vo veci urobiť,“ hovoril som do telefónu. Na veľké prehováranie otec súhlasil a prikývol, že príde. Medzi tým som sa zhováral s mladíkom o jeho živote. Povedal mi, že sa nezvládne dostať sa zo svojich problémov sám, ale že takto ďalej žiť nechce. Navrhol som mu spoločenstvo Cenacolo v Medžugorí a on sľúbi, že tam pôjde. Dal som mu aj peniaze na cestu, lebo otec by mu ich asi neposkytol a adresu, kde sa môže hlásiť. Keď prišiel otec, vzal ho a odišli. Nevedel som, či to, čo mi chlapec sľúbil, sa aj stane.

Prešlo asi päť rokov a ja som kráčal k dverám fary otvoriť niekomu, kto práve zvonil na zvonček. Stál za nimi elegantný muž a pýtal sa ma, či si na neho spomínam. Pousmial som a povedal len jednu vetu: „Štedrý večer, však?“ Prišiel sa poďakovať. „V ten večer som po dlhej dobe prežil s rodinou kus šťastia. Sľúbil som otcovi a mame, že sa pôjdem liečiť a dnes som človek, ktorý vie, čo je to šťastie.“ Vrátili mi peniaze, ktoré som mu pred rokmi požičal, povedal mi o priateľke, s ktorou chce začať nový život. „Ďakujem Bohu, že som vás vtedy stretol. Neviem, kde by som bol dnes,“ povedal.

Veľmi ma potešilo toto stretnutie. Bol to pre mňa skvelý pocit. Aj ako duchovný správca charity by som chcel pomáhať ľuďom hľadať riešenia ich problémov. Nezachránime celý svet, pretože to nie je v našej moci, môžeme však urobiť niečo pre človeka, ktorého máme v danej chvíli pred sebou. Lásku máme od Boha. Nie je naším vlastníctvom, je Božím darom, o ktorý treba prosiť a starať sa oň. Ďakujem, že môžem byť súčasťou charity a pomáhať jej v krásnom poslaní.

  • Funkam

    Zišiel mi na um príbeh trestanca Jeana Valjeana z Hugovho románu BEDÁRI. Valjean sa dostal k miestnemu biskupovi, ktorý ho prijal ako vzácneho hosťa. Trestanec sa však biskupovi odvďačil tak, že mu ukradol strieborný príbor. Bol však dolapený, privedený k biskupovi, ktorý však vyhlásil, že Valjeanovi príbor venoval a pribalil mu k nemu aj svietniky. A prepustil ho. A ďalej sa príbeh rozvíja pozitívne…
    V nedeľu 1. októbra 2017 som v Komárne, meste, v ktorom som strávil mladosť, po 56. rokoch bol o 9:00 hod. v svätoondrejskom kostole účastný sv. omše. Túto, pre mňa významnú chvíľu som si mienil zdokumentovať. Bývam totiž v Žiline a do Komárna sa dostanem zriedkakedy. Po sv. omši som bol vyzvaný (hoci som tak chcel aj tak urobiť sám) aby som si v sakristii vypočul nevľúdne výčitky, že som nepovolene fotil. Je správne sledovať iba svoju pravdu a nesúcítiť s tým druhým? Pripomínam, že nikto z prítomných nemohol vidieť, že sa počas bohoslužby správam ako dáky neotesaný turista. A aj môj vek – mám už vyše 74 rokov, by bolo vhodné rešpektovať. Nestalo sa. Ak si hocikto vpíše do vyhľadávacieho okienka YouTube moje meno Rudolf Štefunko, otvoria sa mu tam všetky moje príspevky, aby zistil, kto som- čo som. Prikladám link na záznam spomínanej sv. omše: https://www.youtube.com/watch?v=huB8kcB8D0w&feature=youtu.be

    Pokoj a dobro všetkým!