Ján Bučík

Ján Bučík

Som duchovný správca charity. Jednou z mojich úloh je povzbudiť ľudí duchovným aj priateľským rozhovorom, nech už ide o zamestnancov charity, o jej klientov alebo o seniorov v Dome pokojnej staroby v Cíferi.

O kríži, dôvere a našich bolestiach

O kríži, dôvere a našich bolestiach

Kríž nás sprevádza celý náš život. V znamení kríža sme pokrstení, v jeho znamení umierame v nádejí na večný život. Stretávame sa s ním na každom kroku – v chráme, v domácnostiach, pri cestách. Je znamením nášho vykúpenia a spásy.

Uvažovali ste niekedy o tom, či sa dá zmerať bolesť? Naučili sme sa merať výšku i váhu, rýchlosť i silu zemskej príťažlivosti. Ale existuje spôsob na meranie ľudskej bolesti? Lekári hovoria, že sa dá u každého človeka svojím spôsobom merať fyzická bolesť. A to až po určitú hranicu, za ktorou už človek pociťuje obrovskú, jedinú bolesť, ktorá sa už nedá viac vystupňovať.

A čo s duševnou bolesťou? Dá sa zmerať veľkosť bolesti matky a otca, ktorým zomiera milované dieťa alebo nejakým iným spôsobom trpí? Tu sa neodvažujeme odhadovať veľkosť bolesti. A nie vždy by to bol správny odhad. Vieme totiž, že čím je človek tvrdší, bezcitnejší, tým sa ho duševné utrpenie dotýka menej. A čím je človek citlivejší a jemnejší, tým je zraniteľnejší. Dá sa povedať, že v tomto smere najviac trpí ten, kto má najväčšiu lásku.

Kamarát mi rozprával, ako raz videl z prítmia bočnej kaplnky vstúpiť do chrámu otca, ktorý tlačil pred sebou invalidný vozík. Sedela na ňom jeho asi 7-ročná imobilná ochrnutá dcérka. Otec vozík dotlačil až dopredu, zobral dcéru na ruky a položil ju na obetný stôl. Chvíľu sa vrúcne modlil, potom dcérku zobral naspäť do rúk, položil ju do vozíka a poberal sa k východu.

Otca trochu myklo, keď zbadal môjho priateľa, ako k nemu kráča. „Budem sa aj ja modliť za uzdravenie vašej dcérky,“ povzbudil ho kňaz. Muž mu však povedal, že neprosil o uzdravenie alebo zázrak, iba priniesol ich spoločnú obetu, jeho a Aničkinu, na jeho oltár a prosil, aby dostal dosť síl niesť tento kríž v dôvere. Kamarát sa nezmohol ani na slovo, bol schopný len stisnúť otcovi chlapsky ruku.

Toto je dôvera v Pána, ktorá nám pomáha kráčať životom v našich telesných a duševných bolestiach. Nech pohľad na kríž v týchto dňoch nám pomáha uvedomiť si pokoru a odovzdanosť, s akou znášal Ježiš svoje umučenie a utrpenie pre našu spásu. Prosme aj o novú silu do zápasu s ťažkosťami, s vlastným krížom.

„Svet nevykúpili Kristove ruky pozdvihnuté k žehnaniu alebo hnevu, ale ruky pribité a kŕčovite sa zvierajúce na kríži. Svet nepresvedčili o Božej láske Kristove ruky, keď nimi žehnal, utišoval búrku alebo keď nimi vyháňal zlých duchov, ale keď boli prerazené klincami a poznačené krvou.“